Spier 1692 – keď degustácia rozpráva príbeh miesta

Niektoré vinárstva si zapamätáte podľa jednej fľaše. Iné podľa výhľadu, pivnice alebo vína, ku ktorému sa chcete neskôr vrátiť.

A potom sú miesta, kde si až po čase uvedomíte, že najlepšou časťou návštevy nebolo nič z toho samostatne.

Spier 1692 neďaleko Stellenboschu bolo presne také.

Bola to jedna zo zastávok počas našej cesty po Južnej Afrike, od ktorej sme očakávali predovšetkým dobré víno. Namiesto toho sme dostali niekoľko hodín, počas ktorých do seba prirodzene zapadli krajina, ľudia, jedlo a víno.

A možno práve preto si na túto degustáciu stále spomíname.

Kúsok Stellenboschu, kde sa netreba ponáhľať

Spier neleží v krajine, ktorou chcete iba prejsť.

Zeleň, voda, staré stromy, biele budovy a v diaľke obrysy hôr vytvárajú prostredie, ktoré vás veľmi rýchlo presvedčí, že ďalší bod programu môže chvíľu počkať.

Práve tunajšia krajina je jednou z odpovedí na otázku, prečo sú juhoafrické vína také zaujímavé. Slnko a teplo sa tu stretávajú s chladnejšími vplyvmi prichádzajúcimi od pobrežia.

Občas sa pre vína z tejto časti Južnej Afriky používa romantická predstava vína medzi dvoma oceánmi.

Keď tu stojíte, neznie až tak romanticky. Skôr celkom logicky.

Nenápadné dvere k degustácii

K tasting roomu sa neprichádza cez pompéznu bránu ani sterilný vinársky showroom.

Biela fasáda. Drevo. Terasa. A jednoduchý nápis WINE TASTING.

Miesto nepotrebuje veľmi vysvetľovať, čo je.

Stačí vojsť.

Vo vnútri pokračuje rovnaký pocit.

Drevo, veľký spoločný stôl, jednoduché industriálne svietidlá a sudy označené Spier 1692.

Nie luxus v podobe lesklých povrchov.

Skôr priestor, ktorý vám pripomenie, že ste stále vo vinárstve.

Keď víno nie je prednáška

Potom prišla naša sprievodkyňa degustáciou.

A práve človek na druhej strane stola často rozhodne, či si z degustácie odnesiete zoznam vín, alebo príbeh.

Toto bola tá druhá možnosť.

O vínach sa rozprávalo zrozumiteľne, bez zbytočného obradu a bez pocitu, že v každom pohári musíte objaviť pätnásť aróm, aby ste ho mohli oceniť.

Ochutnávali sme. Porovnávali. Pýtali sa.

A postupne zisťovali, čo nás baví najviac.

To je spôsob degustácie, ktorý máme radi aj v TGCC.

Víno nemusí byť komplikované, aby bolo zaujímavé.

Chenin Blanc – malé juhoafrické prekvapenie

Medzi bielymi vínami ma najviac zaujal Chenin Blanc.

Možno aj preto, že pri degustácii som ho v hlave začal porovnávať s vínami, ktoré poznáme zo strednej Európy – najmä so Sauvignon Blanc.

Nie preto, že by išlo o podobné odrody.

Práve naopak.

Sauvignon vie zaujať výraznou aromatikou, bylinkovosťou, citrusmi a sviežou kyselinou. Chenin Blanc na mňa pôsobil trochu inak – ovocnejšie, mäkšie a miestami širšie, no stále s dostatočnou sviežosťou.

A práve porovnávanie neporovnateľného býva na degustáciách zábavné.

Nie vždy treba hľadať „lepšie víno“.

Niekedy stačí objaviť iný spôsob, ako môže biele víno chutiť.

Potom prišiel Pinotage

Ak má však Južná Afrika odrodu, ktorú sa oplatí ochutnať práve tam, je to Pinotage.

Odroda vznikla v Južnej Afrike krížením Pinot Noir a Cinsaut a postupne sa stala jedným zo symbolov tamojšieho vinárstva.

V pohári vie byť výraznejšia než elegantný Pinot Noir – s tmavším ovocím, korenistosťou a podľa spôsobu výroby aj dymovejšími či zemitejšími tónmi.

Pre mňa však bola najzaujímavejšia z jednoduchého dôvodu:

chutila ako víno, ktoré patrí práve sem.

A pri cestovaní za vínom je to možno jeden z najlepších komplimentov.

Keď sa na stole objaví syr

Potom sa medzi pohármi objavila drevená doska.

Syry už boli načaté, niektoré kúsky zjedené, poháre zostali rozložené po stole a vedľa nich chlieb.

Žiadna dokonale naaranžovaná fotografia.

Normálna degustácia v jej najlepšej fáze.

A práve tu sa vína začali meniť.

Krémovejší syr dokázal uhladiť kyselinu. Výraznejší kúsok vytiahol z vína inú vrstvu. Chlieb medzi jednotlivými kombináciami vrátil chuť späť na začiatok.

Pohár.

Kúsok syra.

Znova pohár.

A občas malé prekvapenie, keď kombinácia, od ktorej nič neočakávate, zrazu funguje najlepšie.

Jeden detail dobrej degustácie

Na stole bol aj jeden nenápadný, ale veľmi praktický detail – odlievacia nádoba vyrobená z vínnej fľaše.

A pripomína jednoduché pravidlo dobrej degustácie:

Nemusíte dopiť každý pohár.

Víno ochutnáte, porovnáte, premýšľate nad ním – a zvyšok môžete pokojne vyliať.

Pri väčšom počte vzoriek je to nielen úplne normálne, ale aj rozumné.

Degustácia totiž nie je súťaž v pití.

Je to spôsob, ako víno spoznať.

A niekedy vám na to stačia dva či tri dúšky.

Stôl na konci degustácie

Na začiatku bývajú poháre zoradené.

Na konci už stôl rozpráva vlastný príbeh.

V jednom pohári zostane trochu bieleho, v inom červeného. Na drevenej doske posledný kúsok syra. Chlieb je nalámaný a každý pri stole už vie, ku ktorému vínu by sa ešte raz vrátil.

Práve tento moment máme na cestovaní za vínom radi.

Víno prestáva byť produktom s etiketou.

Stáva sa súčasťou rozhovoru.

A potom už iba vyjsť von

Po degustácii je na Spier škoda nasadnúť rovno do auta.

Areál vinárstva je totiž takmer druhou polovicou celého zážitku.

Voda, trstina, obrovské stromy, trávniky, tiene a hory v diaľke vytvárajú úplne inú atmosféru než tasting room.

Po niekoľkých vínach je to vlastne ideálne pokračovanie degustácie.

Prejsť sa.

Nechať chute trochu ustúpiť.

A uložiť si miesto do pamäti.

Nie ako ďalšie vinárstvo, ktoré sme navštívili.

Ale ako jedno vydarené popoludnie v Stellenboschi.

Čo zostalo zo Spier

Keď sa na podobné miesto po čase obzriete, málokedy si spomeniete na všetky vína, ktoré boli v pohároch.

Zostanú skôr jednotlivé obrazy.

Chenin Blanc, ktorý vás prinútil porovnávať.

Pinotage, ktorý chutil ako Južná Afrika.

Drevený stôl plný pohárov.

Syry medzi nimi.

Sprievodkyňa, ktorá vedela o víne rozprávať bez toho, aby z neho robila vedu.

A za dverami jazero, stromy a Stellenbosch.

Možno práve preto cestujeme za vínom.

Nie iba kvôli tomu, čo je v pohári, ale kvôli miestam, ktoré okolo neho vznikajú.